Vyhýbavá porucha osobnosti a jak se jí zbavit

Pak také knížku by pojmenovala Slzy blázna,už to pojmenování,měla by se litovat a ne se ponižovat.

Také by mě zajímalo,zda Kačka vydala nakonec tu knížku.V čem jí nerozumím,že by pozměnila jména,místo,kde se to odehrávalo,protože sama napsala,že ona nic špatného neudělala,to ona byla týraná svými rodiči a tuto porucha má určitě z nich.Ono se to na každém z nás podepíše,at už ta výchova,nebo později s lidmi,se kterými žijeme.U Kačky toho možná bude víc,protože si myslím,že by nikdy nenapsala,že se těší na vodu,kde uvidí červenou krev.Lidé v zoufalství udělají všelisco,ale že se na to těší,tak v tom vidím ještě i jinou nemoc.Pokud by to byla jenom tato,pak by si život vzít nedokázala.

Ja skúšam tú metódu...Ahoj Katko,zažila jsem to co ty v dětství proti mě stála celá rodina a matka mě týrala a zanedbávala moji péči.Vše jsem sepsala zpětně se člověk v tomto státě spravedlnosti nedovolá protože jako dítě se bránit nemůžete a jako dospělí už jsou věci promlčené a důkazy v čudu.Mě nikdo neodhalil jako týrané dítě.A to jsou ty pravé nespravedlnosti páchané na lidech.Tyhle věci lidi různě zabrzdí a dost lidí zničí tak že skončí v ústavech a pravda na jevo nikdy nevýjde.Hlavním problémem je nedůvěra v lidi,bolest s lidí a hrůza-prostě špatné vzorce když už něco začnete vidíte to prostě v těch tmavých barvách-dobrá zpráva je že tyhle vzorce jdou změnit-přeprogramovat.Že to špatné začarování jde změnit na dobré.Pracuji na sobě denně když mi výjde čas.O svých zážitcích s matkou a s rodinou jsem natočila příspěvek do televize-je mi jedno že to uvidí jejich reakci znám řeknou že jsem blázen nebo se budou chtít soudit.Já se nikam zavřít nenechám a svoji pravdu budu vždy říkat všude naprosto volně.Nemám v sobě agresivitu dokonce jsem to už i odpustila :-)vůbec mě nezajímají.Měla jsem díky téhle výchově dost těžký život a byla jsem dlouho nezaměstnaná-možná jsem v té době si v sobě potřebovala udělat klid a jasno.Ted už pracuju a plním si své sny vytyčila jsem si svoje cíle a za těmi jdu.Zatím se to v celku daří.Jen tímhle vším chci říct musíte začít s tím uzdravováním u sebe druzí jsou jen vaším zrcadlem.Mějte se rádi a dejte si to co potřebujete a uzdravíte se-nevzdávejte to-žijte!

Asi to mám taky, je to hrůza, pobývat v zaměstnání je utrpení, s kamarády jsem skoro přerušil styky, a v rodině už to působí taky.

Ja skúšam tú metódu spomínania, teda regresnú terapiu ale zatiaľ na mňa nemá žiaden dobrý vplyv, skôr naopak. Môj stav sa rapídne zhoršil, všetky tie hrôzy ktoré som už raz zažila prežívam znova, spôsobuje mi to veľkú psychickú bolesť a mám z toho strašidelné sny, nočné mory. Takmer neprejde noc, aby som nemala nejaký hrôzostrašný sen, v ktorom prežívam hrôzy z detstva alebo iné hrôzy. Som z toho dosť na prášky a neviem, či v tom mám pokračovať. V každom prípade pripadám si ako stratený prípad, že či už urobím to, alebo ono, že aj tak ostanem už navždy stratená a nič mi nepomôže. Je ja už potrebujem len nejak dožiť a potom bude pokoj, ja budem mať pokoj aj druhí odo mňa.

Máš pravdu, spomínanie môže pomôcť. Ja som to roky v sebe dusila, snažila sa zabudnúť, ale tá minulosť sa mi stále znova a znova pripomínala a bolo to vždy bolestivé. Tak som sa rozhodla, že to musím zo seba dostať von a začala som písať blogy pod pseudonymom. Hneď po prvom blogu sa mi ozvala istá žena z vydavateľstva, že dobre píšem a či nechcem napísať knihu, kľudne aj o tej téme ktorú som načala. Sprvoti som to kategoricky odmietla, bála som sa, že ak to vyjde ako kniha, niekto z rodiny by ma mohol podľa toho spoznať a mala by som z toho problémy. Ale keď som nad tým ďalšie dni premýšľala, povedala som si, že a vlastne prečo nie. Jednak keď ta pomením niektoré skutočnosti, hlavne mená, miesta, vek a občas i pohlavie ľudí, tak ma ťažko niekto z okolia podľa toho spozná. Keby to čítala moja mama či otec, určite by ma spoznali. Možno aj teta. Ale oni knihy nečítajú. A tiež som si povedala, že aj keby ma niekto podľa toho predsa len spoznal, môže mi to byť jedno. Ja som predsa neurobila nič zlé, nemôžem za to, že som bola v detstve týraná a za svoju chorobu tiež nemôžem. Takže tú knihu píšem, bude o mojom detstve, o týraní a ponižovaní rodičmi, o mojej chorobe vyhýbavá porucha osobnosti, o mojom pokuse o samovraždu keď som mala 17, ako dlho a ťažko som hľadala samu seba a ako som sa nakoniec začlenila do spoločnosti. Kniha sa bude volať Slzy blázna a dúfam, že stihne výjsť ešte pred Vianocami. Vydám ju samozrejme pod pseudonymom, nie pod vlastným menom.

Mohlo by pomoci: http://cs.wikipedia.org/wiki/Regresn%C3%AD_terapie

Tak dnes ma diagnostikol...Podľa mňa je úplne jedno aký termín sa používa pre to-ktoré onemocnenie. Ani pri psychickom, ani pri somatickom ochorení nie je na mieste ostych, predsa môj stav nezávisí v plnej miere odo mňa. Podstatná je závažnosť subjektívna či objektívna (pre úrady, rodina). Porucha osobnosti mi pripadá rovnako "strašidelne" ako porucha sekrécie štítnej žľazy, porucha zvýšeného tlaku, porucha metabolizmu, porucha ostrenia šošovky a pod. a to sa mám nad každou podobnou dysfunkciou nejak extra pozastavovať?

Pracovala som na živnosť z...Ja som mal dá sa povedať skôr harmonické ako problémové detstvo. Od narodenia som mal nižšie sebavedomie ako ostatní a preto usudzujem, že minimálne s podobnou psych. predispozíciou narodil. Prostredie, aj keď len v škole, tomu obyčajne príliš nepomôže. V súkromí to bolo OK. Rodičia = super, ale sú tiež takej intro povahy. A teraz im robím hanbu, pretože, niekedy pôsobí tak trochu ako obeť psych. teroru. A kedže psychiater sa v 99% prípadov opiera o detstvo, asi mu nevysvetlím, že ja budem asi nejaká výnimka.

Vasi partneri vedia o vas ze trpite VPO? Ja som si roky myslela, ze mam SF, priatela mam rok a pol, dva mesiace spolu byvame. Nedokazala som mu povedat ze mam SF, ale povazovala som to za spravne aby poznal moj zdravotny stav a tak som rozmyslala o tom, ze ako mu to poviem. Ze mam VPO som tusila hned, ako som si o tejto poruche precitala, chcela som vediet naisto co mi je, tak som isla za psychologom. Bola som na to psychicky pripravena, napriek tomu ma to zaskocilo ked uz to mam potvrdene. A co mam teraz povedat partnerovi - milacik musim ti nieco povedat, zijes so psychopatom? Porucha osobnosti sa v minulosti oznacovala za psychopatiu, neskor tomu zmenili meno asi preto, ze zo psychopata sa stala nadavka. Ale ani povedat mu ze mam poruchu osobnosti nie je ktovieco, znie to strasidelne.

Tak dnes ma diagnostikol psycholog, podla neho mam naozaj VPO a nie socialnu fobiu. To mi je novinka, roky som si myslela ze mam SF. Ale nevadi, nech uz to, co ma trapi ma akekolvek meno, ja sa nevzdam a budem s nou bojovat! Co sa tyka deti, psycholog hovori, ze pravdepodobnost, ze tuto poruchu zdedi moje dieta je okolo 16%. Neviem ci je to vela ci malo, ale aj tak sa bojim mat deti. Povazujem svoje geny za zprznene a chore a nevidim dovod ich rozmnozovat

Pracovala som na živnosť z domu, vzhľadom k mojej poruche som mala ideálnu prácu, mala som e-shop a keď si niekto niečo objednal cez internet, zabalila som to a odniesla na poštu. Momentálne mi ale ten e-shop už moc nejde a tak si chcem nájsť aj normálne zamestnanie. Mimochodom, jedna vec mi nie je celkom jasná. Aj teraz čítam o tejto poruche, píšu tam, že človek má nízke sebavedomie, že má pocit, že všetci sú lepší ako on sám. To sa niekto s nízkym sebavedomím aj môže narodiť? Mňa v detstve bil a týral otec, matka ma stále len kritizovala, všetko čo som urobila bolo zle. Ja vôbec neviem, aká by som bola, keby som mala milujúcich rodičov ktorí by ma akceptovali takú aká som, ktorí by ma chválili. Či by som aj tak bola zakomplexovaná?

Nemusí to byť dedičné, ale najprv je treba mať spoľahlivého partnera, ktorý akceptuje danú psychickú poruchu a zázemie (aj finančné). A ako je to s tebou so zamestnaním?

Ludia, mate alebo chcete mat deti? Myslite si, ze je toto dedicne? Ja uz mam 35 rokov a rodina uz do mna dost tlaci nech mam deti. Ale mne sa do toho teda vobec nechce. Hovorim si, ze predsa nebudem predavat svoje chore geny niekomu inemu! Stacilo, co som si ja vytrpela v detstve, preco by niecim takym mal prejst niekto dalsi, a to dokonca moje dieta! Ja som bola v skolke, skole vzdy mimo kolektiv, nevedela som sa s nikym bavit a potom ma druhe deti niekedy aj sikanovali alebo sa mi posmievali. Strasne som trpela.

Na psychiatriu chodím už dlho a brala som už rôzne lieky, napr. roky som brala Seroxat, ten mi ale nikdy vôbec nepomohol. Potom som brala aj Cipralex a ešte aj nejaké iné som skúsila, ktorých názvy si už ani nepamätám. Ale až tento Magrilan pomohol. Vtedy na tej detskej psychiatrii to čo mi pomohlo, viem akurát že mi dávali kombináciu dvoch liekov, ale ich názvy už neviem

Čo mi dávali vtedy keď som bola na detskej psychiatrii už neviem. Ale teraz v poslednej dobe som začala brať Magrilan (fluoxetin) a síce dosť dlho trvalo, kým som pocítila prvé účinky (po 2 mesiacoch), ale už to cítim, že mi to zaberá aj na tú sociálnu úzkosť. Dnes som bola u veterinára a začala som sa ako prvá baviť s dievčaťom, ktoré sedelo vedľa mňa a takéto niečo u mňa predtým absolútne neexistovalo. Bola som tak úzkostná, že som sa s niekym často nedokázala baviť ani keď ma oslovil ten druhý ako prvý.

Ešte taká vec ma napadla z...Tvoje správanie bolo vcelku pochopiteľné, bola to dosť účinná obrana, každému aj zdravému jedincovi čas od času prospeje, ak sa na moment uzavrie do bubliny, ktorá ho virtuálne oddelí od reality, často negatívneho charakteru. Len by ma zaujímalo, ak to môžeš prezradiť, aspoň o akú skupinu legálnych liečiv sa jedná v Tvojom prípade (Myslím tie, ktoré spustili efektívnu liečbu - odstránenie úzkostných/fóbických prejavov pacienta).

Ešte taká vec ma napadla z môjho detstva. Ten bohatý svet vlastnej fantázie, to na mňa úplne sedelo. Veľmi som túžila byť ako ostatní, vedieť sa s druhými baviť, vedieť sa k nim priblížiť a skamarátiť sa s nimi. Ale nedokázala som to. V detstve som si vyymslela imaginárnu kamarátku, s ktorou som sa rozprávala. Teda ja som jej hovorila veci o sebe, ona mi neodpovedala. V podstate to bolo niečo také, že ja som si predstavovala, že niekde na svete žije dievčatko podobné mne, ktoré je tiež stále také smutné, osamelé a nepochopené a vymyslela som si, že sa s ňou spojím cez myšlienky, teda telepatiou. Keď ma otec zbil, alebo matka na mňa zas navrieskala, zaliezla som pod stôl a plakala a vtedy som sa sťažovala tejto svojej imaginárnej kamarátke, aký mám ťažký život, ako ma nikto nemá rád. Hovorila som jej veci, ktoré som nemohla povedať nikomu vo svojom okolí reálne. Keď som bola staršia, na túto kamarátku som zabudla. Často rozmýšľam nad tým, aká by som bola, keby som mala milujúcich rodičov, ktorí by ma miesto kritizovania chválili. Ale nedokážem na toto odpovedať, už sa to nikdy nedozviem. V každom prípade niečo vrodené úzkostné a vyhýbavé vo mne vždy bolo.

Pardón veľmi som sa rozpísala, už budem končiť. Proste vďaka tým liekom som bola jak niekto úplne iný, dokázala som rozprávať pred skupinou ľudí, vtipkovať, mať trefné poznámky keď hovoril niekto iný. Tie lieky ma dokázali úplne zbaviť mojej fóbie či poruchy. A teraz sa pýtam, čo mi vlastne je, trpím SF alebo VPO? Ja som si o tom naštudovala už veľa, ale všade píšu niečo iné, niekedy mi môj stav sedí na SF, niekedy na VPO. Viete mi poradiť?

Ahojte. Možno mi niekto z vás bude vedieť poradiť, neviem či trpím SF alebo VPO. Čím viac o týchto poruchách študujem, tým väčší v tom mám zmätok. Úzkosť mám vrodenú, mám ju od malička. Už v škôlke som odmietala komunikovať s učiteľkami a ostatnými deťmi. Vydolovať zo mňa jedno slovo bolo nadľudské úsilie. Vyhýbala som sa ľuďom, jak to šlo. Na druhej strane, v kruhu rodiny som komunikovala normálne. Mala som od detstva dve veľmi dobré kamarátky, s ktorými som vedela komunikovať úplne normálne, hrali sme sa, bola som pri nich ukecaná a dovolím si tvrdiť že úplne normálna. Určite sa na mne podpísala aj výchova, matka ma stále len kritizovala, nadávala mi, otec ma nenávidel, vyžíval sa v tom, keď ma bil a kopal. Bil ma za každú hlúposť, niekedy aj bez príčiny. Dnes som dospelá, mám normálny partnerský vzťah, pri priateľovi som uvoľnená a správam sa normálne. Len mám potrebu byť aj niekedy sama, keď sme stále spolu, každý deň, mám chuť večer niekam zaliezť a čítať si knihu sama alebo tak. Proste mám oveľa väčšiu potrebu byť niekedy sama ako bežní ľudia. Na druhej strane, keď som sama už moc dlho, leze mi to na mozog a mám potrebu ísť do spoločnosti. Napr. keď som niekoľko dní len sama. Baviť sa dokážem skôr s mužmi ako so ženami, preto ani nemám skoro žiadne kamarátky. Keď sa stretnem len s jedným mužom, viem sa s ním úplne normálne baviť a byť aj vtipná a úplne normálna. Výnimkou sú niektoré typy, ktoré mi nesedia, napr. keď je ten chlap príliš sebavedomý a hlučný. A potom pri autoritách mám tiež úzkosť a neviem sa s nimi baviť. Problém mám takisto v skupine ľudí, tam som úplne zakríknutá a bojím sa ozvať, bojím sa, že poviem hlúposť, alebo že budem hovoriť moc potichu a nikto ma nebude brať vážne, bojím sa, že poviem niečo trápne a všetci sa mi budú smiať. Brala som lieky, nie všetky mi pomohli, ale brala som aj také lieky, kedy moja fóbia úplne zmizla, prestala som byť zakríknutá, ustrašená, prestala som sa vyhýbať ľuďom. Vďaka tým liekom bol zo mňa úplne iný človek